Samota je v každom z nás

Poslednou premiérou Horáckeho divadla pre rok 2022 bola scénická adaptácia Bergmanovho scenára k filmu Šepoty a výkriky. Autormi textovej úpravy sú režisér inscenácie Jakub Čermák a dramaturg Jaroslav Čermák.

Dielo sa zaoberá vzťahmi troch sestier. Najstaršia Karin a najmladšia Mária sa stretávajú na rodinnom statku, aby sa rozlúčili s umierajúcou prostrednou sestrou Agnes. Obe vedú na prvý pohľad pokojný a šťastný život, nič im nechýba, sú finančne zabezpečené a zdravé. Priepasť medzi sestrami sa zdá sa vytvorila po tom, ako každá začala žiť svoj vlastný život, a choroba ju ešte prehĺbila. Ako Bergman, tak Čermák sa snaží o ponorenie sa do vnútra postáv a pretavenie ich pocitov navonok.

Príbeh sa pôvodne odohráva v druhej polovici 19. storočia, a v Jihlave tomu zodpovedá začiatok inscenácie, neskôr sa ale výprava časovo stále viac približuje prítomnosti. Čím bližšie sme ku koncu inscenácie, tým bližšie sme aj našej súčasnosti. Povedala by som dokonca, že v momente, kedy predstavenie končí, sa ocitáme práve v tom momente, ktorý je našou prítomnosťou. Ešte pred začiatkom predstavenia sú na javisku očividné dve historické stoličky a atmosféru predminulého storočia dotvára aj zadná stena pripomínajúca starú palácovú tapetu. Ako rušivý element sa najprv javí mini chladnička s nápojmi v plechovkách, ale ako sa výprava postupne premieňa, stále viac zapadá do celku. Zmena nastáva pomocou menších dobových posunov vpred, kedy sa napríklad začnú používať telefóny, notebook, modernejšie alebo súčasnejšie oblečenie. Práve niektoré z týchto momentov ma rušili, nedokázala som ich spájať s dianím a pripísať im význam. Príkladom je okamih, kedy má Mária zrazu v ruke mobil a telefonuje, hoci výprava stále evokuje zhruba prelom 19. a 20. storočia.

Najvýraznejším prvkom výpravy je čierny kameň. V úvode ho drží Agnes nad svojou hlavou a už tu je príliš veľký a nezvyčajný na to, aby mohol byť pochopený len ako obyčajná hornina. Vtedy som ešte nedokázala definovať, čo má predstavovať, a prečo ho nad svojou hlavou drží niekto, kto sa zdá byť psychicky veľmi nestabilný. V jednom momente sa ale z kameňa veľkého asi ako školská taška stáva obrovské kamenné monštrum visiace nad Agnesinou smrteľnou posteľou, a ona je k nemu navyše celý čas pripútaná lanom, ktoré vyzerá, že môže každú chvíľu povoliť. Nedokáže sa od svojho bremena vzdialiť, utiecť mu, vymaniť sa spod jeho tieňa. Asi v polovici predstavenia som si ho začala interpretovať ako smrť. Smrť, ktorá tam na ňu čakala, zapríčiňovala jej bolesť, úzkosť, samotu, nepochopenie a určite sa nechystala nikam odísť, naopak, bola stále čoraz bližšie.

Správanie troch sestier sa od seba tak veľmi líši, že pôsobia ako absolútne cudzie osoby, ktoré nemôžu mať spoločnú minulosť. Najvýraznejšou z nich je práve Agnes, ktorá v stvárnení Šárky Býčkovej od začiatku vyzerá nezdravo. V prvých momentoch sa však zdá, že jej choroba má skôr psychickú podstatu, ale postupne sa začína prejavovať aj po telesnej stránke. Zvíja sa v bolestiach, nechávala si meniť plienky, ťažko dýcha. Nakoniec sa už nedokáže ani príliš pohybovať. Býčkovej herecký výkon na seba jednoznačne strháva pozornosť. Utrpenie dokáže pretaviť do mimiky tváre, ale rovnako tak aj do telesných kŕčov, v ktorých sa neustále zvíja. Navyše aj pri rozprávaní sa jej z hlasu dá identifikovať bolesť.

Napriek minimálnemu množstvu interakcií s ostatnými (jej repliky sú tvorené predovšetkým z monológov) Agnes svojim spôsobom zasahuje do života každej ženskej postavy. Najchladnejšia sa zdá byť v interpretácii Barbory ​​Bezákovej Karin, ktorá odmieta nielen psychický, ale aj fyzický kontakt so svojimi sestrami. V závere sa odsúva od Márie, aby sa jej tá nemohla ani len dotknúť. Pochopiteľne ju k tomu môže viesť aj agresívne správanie jej manžela, ktorý ju znásilní.

Mária Stanislavy Hajdukovej si v sebe celý čas nesie nádych mladosti. Hoci život už na nej zanechal šrámy, rovnako ako správanie starších sestier, napriek tomu v sebe má najväčšiu dávku nádeje a snahy o zachránenie súrodeneckej lásky. Po smrti Agnes veľmi túži zblížiť sa opäť s Karin, nevzdáva sa, ale napriek tomu to nedokáže.

Jedna jediná postava sa dá označiť za dobrú, lojálnu a starostlivú – Anna, slúžka starajúca sa o chorú Agnes. Je jej viac sestrou, než ktorákoľvek z tých skutočných, vystupuje až ako jej matka, ktorá sa o ňu chce postarať čo najlepšie a skúša zmierniť jej bolesť, samotu a utrpenie. Celý čas na ňu milo rozpráva, pristupuje k nej bez strachu. Niekoľkokrát si Anna prikladá Agnes k odhaleným prsiam a vytvára jej akúsi mäkkú podušku, v jednom momente vyzerá ako súsošie panny Márie s mŕtvym Ježišom v náručí.

Mužské postavy sa javia iba ako osamelé nádoby na ľudské duše. Hocikedy vyznievajú ako hlupáci. Najviac Fredrik (Marián Chalány), ktorý sa na moment dokonca vizuálne premení na klauna v pestrofarebnom kostýme a s akýmsi ukulele v ruke, vykladajúceho nevhodné vtipy. Mária ani Karin k svojim manželom neprejavujú pozitívne emócie, a už vôbec nie niečo, čo by sa mohlo nazývať láskou. Muži sa zároveň objavujú v tých nevypätejších scénach a svojím správaním pomáhajú k lepšiemu pochopeniu povahy a psychického rozpoloženia žien.

Každá postava je sama, pretože sa nemôže na nikoho obrátiť, a vyjadriť, čo skutočne cíti. Držia to v sebe a to ich pomaly ničí. Viac než dej som tak v predstavení vnímala emóciu a atmosféru, ktorá bola plná strachu, nechuti a odporu. Jedným z dôvodov, prečo na mňa predstavenie pôsobilo týmto nepríjemným dojmom, bola majstrovská práca so svetlom. Väčšinu času sledujeme dianie v akomsi šerosvite a zároveň prechody medzi určitými scénami sú veľmi výrazné, svetlo zrazu začína blikať, a do toho môžeme počuť hlasné zvuky. To sa týka najmä scén, ktoré sa opakujú trikrát za sebou, pričom vždy ide o ten istý obraz, vždy ale s mierne odlišným priebehom, napríklad dôjde k premene hlasového prejavu. Sú to drastické momenty, jedným z nich je znásilnenie, po ktorom sa Karin poreže na genitáliách. Snáď ich možno interpretovať ako traumy skryté v spomienkach, ktoré sa však stále vracajú a nedokážeme sa ich zabaviť.

Dištanc najbližších, strach, bezmocnosť a smrť. To nie je len súčasť príbehu, ktorý sa mi odohrával pred očami, ale presne tieto emócie a atmosféra sa mi preniesli aj za hranice javiska. Každý z nás príde v živote do momentu, kedy by najradšej kričal a vyjadril tak to, čo skutočne cíti, no miesto toho len ticho sedí a šepká si to sám pre seba.