Kto som?

Horácké divadlo Jihlava si ako svoju druhú premiéru pripravilo scénickú verziu románu Ericha Kästnera Fabian. Dielo bolo vydané ešte v roku 1931, no napriek tomu si našlo miesto na repertoári divadla aj dnes. Čo je v ňom stále aktuálne?

Kästner bol nemecký spisovateľ, publicista, ale aj autor kabaretov, ktorý aktívne pôsobil od dôb Weimarskej republiky, no nakoniec sa dočkal toho, že jeho knihy boli v roku 1933 verejne pálené. Autor sám bol toho všetkého svedkom. V svojom literárnom diele sa vôbec nesnažil vyhýbať kritike vtedajšej spoločnosti, čo sa ukázalo aj v satirickom románe Fabian.

Režisérom rovnomenného titulu v Jihlave je Martin Tichý (spolupracoval s divadlom už na inscenáciách Scapinova šibalství, Sex noci svatojánské a Škola základ života). Dramatizáciu pripravil Roman Sikora, bytostný ironik, čoho dôkazom je aj tento text. S Kästnerom ho určite spája najmä kritický pohľad na svet a jeho fungovanie, či skôr nefungovanie.

Inscenácia je obrazom berlínskej spoločnosti tesne predtým, než sa k moci dostane Adolf Hitler. Ako prvý sa nám zobrazuje nemorálny nočný život v Berlíne, ktorého nepríjemnou súčasťou sú nevestince, krčmy a podobne. No a od tohto momentu je pred nás postupne prinášaná ďalšia špina, ktorá sa mestu nevyhla, otázky politiky, sexuality, dehonestovania kontaktov a vzťahov. Sám titulný hrdina sa vyvinie ako moralista, a práve takýto ľudia sú často aj idealistami, no na samom začiatku to bol skôr ironik. Postava sa postupne vzdáva pesimistického postoja a rozvíja svoje ambície. Záver prináša myšlienku, že nech sa snažíme sebe viac, svet sa nikdy nedá úplne zmeniť k lepšiemu. Hrdina príbehu koniec-koncov nedokáže zvládnuť prežiť v súdobom svete. A ako sa vyjadril na margo diela aj Kästner: Moralista nenastavuje zrkadlo svojej epoche, ale skôr skresľujúce zrkadlo. Kto je teda náš sudca?

Pravdepodobne to nevie ani on sám. A presne tak ako hlavný hrdina tohoto príbehu, tak ani množstvo mladých ľudí dnes nevie kým sú, a kým by chceli alebo mali byť. Fabian často len sleduje svet okolo, a radšej ako by sa mal pridať na hociktorú stranu, nemo sa prizerá dianiu vôkol seba. Nebojuje za svoje ideály, nesnaží sa aktívne niečo zmeniť, a nevidí východisko z celej svojej situácie. Otázkou ostáva, či nejaké ideály má, či tú zmenu chce, alebo je len priveľmi pohodlný na to, aby bojoval za spravodlivosť, proti nacizmu, socializmu, ľudskej hlúposti, pokrytectvu a povrchnosti, alebo za niečo celkom iné. No a nakoniec, keď sa už konečne odhodlá zaujať jasné stanovisko, razom sa jeho osud stane tragickým pre úplne banálnu chybu a nerozvážne rozhodnutie.

Toto všetko sa podarilo veľmi dobre stvárniť mladému hercovi Vítovi Hofmannovi, ktorý v Horáckom divadle začal iba túto sezónu. Miestami som síce ešte cítila pochybnosti týkajúce sa najmä pohybovej stránky, pretože niektoré z jeho pohybov neboli prirodzené a na mňa pôsobili mierne rušivo. Inak ale bolo cítiť, že do postavy vložil veľký kus seba a premiéra sa mu vydarila.

Okrem neho však výborný herecký výkon predviedol aj Lukáš Matěj, ktorý perfektne zvládol každú zo svojich rolí. Snáď najkomickejšie bolo jeho stvárnenie starého muža, ktorý najpravdepodobnejšie patrí do blázinca, no rozhodne najemocionálnejšie a najmrazivejšie na mňa zapôsobila jeho úloha mladého recitátora. Predstavoval v nej totiž chlapca, ktorého okolie vníma ako blázna a tak isto vnímajú aj jeho slová. On však vo svojej básni až desivo presne predpovedal tragickú budúcnosť najbližších rokov. Aj napriek tomu je nasilu odvedený z javiska a všetci sa mu vysmejú.

Scéna predstavuje súdobí Berlín, ktorý sa rozdeľuje na niekoľko častí. Využitá je celá plocha javiska, dokonca aj vertikálne, nakoľko v strede scény je šikmá plošina, ktorá vytvára nové poschodie. Pravá časť javiska zväčša predstavovala bar, kde sa Fabian stretáva so svojim priateľom – Štěpán Labude, a ktorý môžeme vnímať aj ako akési miesto určitých nerestí, keďže sa tam objavujú aj ľahké dievčatá. Ľavá časť zasa viac slúžila ako zobrazenie domova, bol tu náznak Fabianovho bytu, zároveň bytu, kde sa skončil aj Labudeho život. No a vyvýšená scéna predstavovala akoby pódium, alebo javisko, kde sa buď odohrávali „umelecké výstupy“, ale takisto odtiaľto prichádzali ľudia, ktorý si o sebe ľahko mohli myslieť, že sú niekto viac. Rozvrhnutie scénografie mi rovnako evokovalo pocit, že sa musím rozhodnúť, kam patrím, pretože keď sa jednotlivé scény odohrávali na rôznych miestach, a zvlášť, ak sa odohrávali súčasne, tak som si ako divák musela vybrať priestor, kam sa budem dívať, alebo akciu ktorého z hercov budem pozorovať. Celé to tak hralo v prospech inscenácie a vďaka využívaniu veľkého priestoru javiska som pocítila snahu tvorcov priblížiť nám fungovanie veľkomesta a všetky jeho nástrahy, ktoré sa na nás sypú z každej strany.

Čo sa mi však zdá veľmi rafinované, je ponechanie prostredia začiatku tridsiatych rokov minulého storočia. Práve vďaka tomu vyznela myšlienka podobnosti dvoch odlišných období omnoho naliehavejšie. My totiž už dnes vieme súdiť, čo a ako by sme urobili vtedy a tam, no ťažšie je sa triezvo pozerať na situáciu, v ktorej sme dnes. A práve pomocou tohto rozdielu je jednoduchšie zorientovať sa v dnešnom svete, keďže sa môžeme poučiť z chýb, ktoré pred nami už ľudia spravili.

Predstavenie v sebe kombinuje činohru a prvky kabaretu, hudba a tanec sa tu ale nenachádzali v tak veľkej miere. Výnimkou bola hudobno-tanečná scéna, kde sme sa zrazu preniesli do Fabiánovho sna, a práve toto až muzikálové číslo zvýraznilo rozdiel medzi realitou a ilúziou. Ale atmosféru kabaretu malo celé predstavenie, čo spočívalo okrem hudby a tanca aj v tom, že jednotlivé obrazy boli za sebou radené v podobe pásiem, a rovnako tak nechýbala ani istá dávka irónie, či satiry, ktoré sú pre oboch autorov a kabaret typické.

Dielo prináša témy hľadanie identity, životnej krízy, strachu, zlyhania a ešte mnoho ďalšieho. Každá z týchto tém je neuveriteľne súčasná aj dnes. Práve v dobe, kedy okolo nás opäť zúria nepokoje, a dokonca aj samotná vojna, často už sami nevieme, kto sme a kam patríme, čo sme urobili zle, alebo jednoducho si len nevieme vybrať tú správnu stranu, či názor, ku ktorému by sme sa mali prikloniť. Tak ako si tieto otázky kladieme my dnes, takisto si ich kladie aj postava Jakuba Fabiana.

Inšpiratívne predstavenie, ktoré ma donútilo uvažovať sa nad tým, kto som, a skutočne premýšľať o dianí navôkol vo všetkých súvislostiach, nie všetko iba pasívne prijímať. A ako môžem svetu pomôcť ja.

Dokážem sa ja naučiť plávať vo víre všetkých okolností, alebo sa utopím? A dokázal to Jakub Fabian?